Bol slnečný zimný deň a ja som pozoroval holuby ako schuti lietajú. Brali sa do výšky a mali slušné tempo. ,,Kiežby takto lietali aj počas sezóny´´ vravel som si v duchu. Onedlho som na oblohe zbadal predátora. Bola to samica jastraba krahulca. Holuby sa hnali vyššie a vyššie aby tak zamädzili stretnutiu sa s dravcom. Pískal som na ne, aby sa aspoň trochu ukľudnili a vedeli že stojím pri nich. Tie ktoré už nemali dosť síl sa strmhlav púšťali na holubník. Zbesilo prilietavali vo veľkej rýchlosti a míňali bezpečnú pristávaciu dosku a sadali aj na stromy. Chvíľu im trvalo kým sa ukľudnili a vrátili sa domov. Tentokrát mali šťastie, alebo nie? Pri kŕmení som ich dôkladne spočítal. Jeden chýbal. V hlave som si premietal holuby ktoré mám o niečo radšej a kontroloval som či sú na svojom mieste. 196-ka chýbala. Možno padla do pazúrov dravcovi, možno niekde narazila a zranila sa tak, až nedokázala vzlietnuť. Ktovie. Zahromžil som. Strata ma veľmi zamrzela ale taká je príroda. Najskôr som na dravca nadával, ale on chce tiež len prežiť. Počas zimy dám občas holubom do vody aj med. Ocko chová pár včelstiev a tak sa trocha medu ujde aj mojim holubom. Včelami sa živí včelárik zlatý. Je to azda jeden z najpestrejších voľne žijúcich vtákov na Slovensku. Je krásny hoci narobí veľa vrások včelárom, keď chytá ich medárky. Aj včelárom rovnako ako holubiarom chytajú dravce ich priateľov zo zvieracej ríše. Cez leto som si všimol, ako malý šikovný dravec chytil včelárika. Z lovca sa stala korisť. Človek pozorovaním prírody pochopí veľa, možno aj to, že všetko v prírode má svoje miesto a zmysel, len človek, akoby neprestával hľadať sám seba. Možno raz pochopí, ktoré činy sú v prírode navyše.
